Dôvera

Tento príspevok nebude o vylievaní si srdca, niečím všeobecným. Bude to také moje malé svedectvo. Pohodlne sa usaďte a čítajte.

Keď som rozmýšľala čo napísať na blog, na facebooku mi vybehol obrázok:

A tak si vravím, že vám tu napíšem ako si ma Otec trénuje a učí dôvere v jeho dokonalé načasovanie. Učí ma aj teraz, všetko je to proces.

Keď som sa modlila k Duchu svätému, aby mi zjavil aké mám miesto v Božom pláne, akú úlohu má pre mňa Ocko pripravenú, napadlo mi SPOLOČENSTVO. Spoločenstvo, znie to jednoducho. Začala som sa za to modliť, nejako to upadlo a neskôr mi na omšiach ukazoval, že u nás v kostole je čoraz menej a menej mladých ľudí a o deťoch ani nehovorím. Tak som začala nad tým znovu rozmýšľať. Potom prišiel týždeň gospelového festivalu a s priateľkou som ho prežívala hlboko. Veľa sme sa o tom rozprávali a rozhodla som sa povedať ÁNO. Bože, áno, urobím to. Idem do toho. Ale neviem ako. Ak poviete áno na niečo takéto, alebo aj na hocičo väčšie, či menšie, nastupujú na svet otázniky. Inak by sme ich mohli nazvať aj klamstvá zlého.

Čím som sa za to viac modlila, tým som si bola všetkým menej istá. Neviem čo sa na takom stretku mladých robí. Neviem kto mi tam bude chodiť. Neviem ako prilákať ľudí. Chcela by som organizovať mladežnické omše. Tam treba ľudí, ktorí vedia hrať na nejaký hudobný nástroj. Takých nemám, ani nepoznám.

Neskutočne veľa otáznikov. Chvála Bohu, že mám priateľky ktoré my držia pri zemi. Že mi vedia povedať, že nič nie je lusknutím prstov. Boh nie je automat, ktorému povieš prianie a On ti ho naservíruje na striebornej tácke za pár minút, či dní. Že Otec je dobrý Ocko, ktorý chce len to najlepšie. Predsa aj víno je časom lepšie a lepšie, čím dlhšie zreje a kvasí. Verím, že aj On si ma teraz necháva zrieť a kvasiť aby som bola tým najlepším vínom pre ľudí, ktorých mi pošle do cesty.

VŠETKO MÁ SVOJ ČAS!